V dvadsiatych rokoch Terézia Neumannová povedala vtedajšiemu biskupovi z Hradca Králové Dr. Karolovi Kašparovi:
   "O niekoľko rokov budete mať na Slovensku druhé Lurdy, kam budete putovať."
   Slovenský jezuita páter R. Mikuš si písal s pátrom Piom. V jednom z listov sa ho opýtal, čo si myslí o Turzovke. Páter Pio mu odpovedal: "Turzovka - to je pravé zjavenie, to budú raz slovenské Lurdy!"

   Kysuce - krajina na pomedzí Slovenska, Moravy a Sliezska. Tu sa 10. apríla 1916 narodil Matúš Lašut. Nemal ešte ani 5 rokov, keď mu zomrela matka na zápal pľúc. Matúš pásaval dobytok, s ktorým spával v chlieve na slamníku. Do školy chodil len v zime. Keď sa oženil, narodili sa im štyri deti. Naj- staršie dievčatko zomrelo po roku a pol. Lašut pracoval ako horár.
   V roku 1958, v čase prísneho komunistického režimu, v období, keď sa len tak niekto nemohol "zahrať" na vizionára - veď mu išlo o život - sa Lašutovi zjavila Panna Mária. O zjavení sa bližšie dozvedáme z písomného vyhlásenia "Nepoškvrnené Počatie hovorí k nám z Turzovky", ktoré podpísal Matúš Lašut:
   "V nedeľu 1. júna 1958 som mal ako horár službu na hore Okrúhla pri Turzovke. Vystupoval som na Okrúhlu a na mieste, ktoré sa volá Živčák, som sa zastavil. Pri lesnom chodníčku na borovici visel obraz Matky Božej ustavičnej pomoci. Po- kľakol som trochu ďalej od obrazu. Modlil som sa narýchlo Otčenáš a Zdravas, ale modlitbu som nedokončil, lebo ku koncu Zdravasu som náhle naľavo od obrazu zbadal krátky záblesk. Pozrel som sa tým smerom a užasol som: vo vzdialenosti asi 12-tich metrov som asi vo výške dvoch metrov nad zemou, akoby na malom návrší, uvidel sochu Panny Márie Lurdskej. Bola vysoká vyše dvoch metrov, oblečená do bieleho rúcha, prepásaná modrou stuhou, z hlavy Jej splýval dlhý závoj. Ruky mala zopäté a na ľavej ruke Jej visel dlhý ruženec. Tvár mala mierne oválnu, bielučkú. Vyzerala ako 16-17-ročné dievča... som videl kvetinový záhon, také krásne biele kvety, aké som ešte nikdy v živote nevidel... Socha Panny Márie stála uprostred na ich najvyššom mieste... slabý závan vetríka od východu jemne poodvial závoj a na ľavej strane hlavy som uvidel kader svetlogaštanových vlasov... som pochopil, že to nie je socha, ale živá bytosť, stojaca na obláčiku z ľahunkej hmly. Pani, ktorá sa doposiaľ dívala pred seba na východ, teraz prenikavo pozrela na mňa a usmiala sa. Postupne začala celá postava ožívať a krásnieť. Nadobúdala stále väčšiu a vznešenejšiu nádheru. Jej odev zjasnel, až žiaril ako sneh na slnku. Závoj sa leskol a iskril ako posiaty diamantmi... Celý Jej zjav pôsobil tak majestátne a mocne, že sa pred ním muselo všetko skloniť k zemi. Pani zdvihla pravú ruku a ukazováčikom mi začala dávať rozkazy.
   Najprv ukázala smerom dole k mojej pravej strane. Okamžite som sa tam pozrel a videl som, že celá plocha s kvetinami je ohradené nízkym latkovým plôtikom ako záhradka. Po mojej pravej strane boli hore odtrhnuté tri latky. A keď som uvidel aj kladivko, ktoré viselo na plôtiku, považoval som to za rozkaz, aby som latky pribil. Urobil som to, a keď som sa potom pozrel na Paniu, videl som na Jej tvári uspokojenie.
   Potom pravou rukou potriasla ružencom, ktorý Jej visel cez ľavú ruku a uprene sa na mňa pozerala. Porozumel som, že odo mňa žiada modlitbu ruženca. Zľakol som sa - nemal som ruženec, ba ani som sa ho nevedel modliť, ale vedel som, že Jej vôľu musím splniť, veď všetko vo mne patrilo len Jej...
   Zbadal som obraz zemegule - či skôr plošne znázornenú mapu sveta. Pod mapou som zbadal čiernu tabuľku. Keď som niečomu nerozumel, zjavili sa na nej vysvetlenia vo forme akoby filmových titulkov.... som videl dovedna sedem rôznych obrazov:

   1. obraz: Mapa bola trojfarebná - modrá, zelená a žltá... Symbolický význam zelenej farby znamenal dobro, žltej zlo... Potom sa však na tabuľke zjavila Výzva:
   Robte pokánie! Modlite sa za kňazov a rehoľníkov! Modlite sa ružence!
   2. obraz: Na mape som uvidel, ako sa žltá farba rozširuje, zelená ustupuje, zlo nadobúda stále väčšie rozmery, dobra ubúda.
   3. obraz: Žltá farba už zaplavila celú zem. Z neba padal na zem žltý aj ohnivý dážď, akoby padali žlto sa lesknúce pliešky. Obraz znázorňoval hriechy celého sveta, znásobujúce sa zlo a jeho dôsledky. Na tabuľke sa zjavilo Varovanie:
   Ak sa ľudia nenapravia, prídu strašné pohromy - jednotlivo i hromadne - a ľudia budú hynúť rôznym spôsobom.
   4. obraz: Videl som výbuchy na mori blízko pobrežia. Obrovské explózie chŕlili z hlbín hmoty, ktoré zaplavovali zem. Kam dopadli, tam život zanikol. Na tabuľke sa zjavila Výstraha:
Ak sa ľudia nepolepšia, zahynú!

   5. a 6. obraz: Boli v nich vyjadrené časti zjavenia, o ktorých som usúdil, že si ich mám nechať pre seba ako osobné tajomstvo: ľuďom by totiž ich poznanie neprospelo.
  7. obraz: Ukazoval, ako by zem vyzerala, keby sa ľudia obrátili a žili podľa Božích prikázaní: Zem bola ožiarená slnkom, pokrývala ju svieža zeleň a množstvo krásnych kvetov. Všade bolo vidieť radosť, súlad a mier. Nad zemou žiaril zjav Nepoškvrneného Počatia so skvostným ružencom v ruke a s pravou rukou vystretou, akoby na ochranu národov.

   Pani ukázala na tabuľku, na ktorej sa objavili slová: "Keď všetko splníš, prídeš..." a prstom ukázala hore. Pochopil som, že ak splním, čo odo mňa žiada, prídem do neba.
   Náhle oblohu rozťal blesk, obloha sa rozdelila a nad miestom, kde predtým stála Panna Mária, sa zjavil veľký žiarivý trojuholník. Uprostred neho stál v nekonečnej majestátnosti Pán Ježiš. Bol oblečený do dlhého bieleho rúcha, cez pravé rameno k ľavému boku mal prehodený červený plášť. Ľavou rukou objímal úzkoramenný kríž. Z Pána Ježiša vychádzala nesmierna velebnosť. Na prsiach mu žiarilo Srdce, z ktorého vyšľahli tri lúče. Dva leteli do strán, tretí zasiahol mňa a ja som padol na tvár, akoby ma dajaká úžasná sila vrhla k zemi. Ešte som začul silný hlas zvona - bolo poludnie a potom som stratil vedomie. V tej polohe som ostal kľačať asi tri hodiny. Prebral som sa okolo tretej hodiny odpoludnia. S prekvapením som zistil, že hoci som mal tvár celú otlačenú od zeme, šaty neboli pokrčené ani umazané. Všimol som si, že po ľavej strane vedľa mňa ležal ruženec. Bol biely. Bolo mi divné, že som si ho nevšimol, keď som predtým ráno, pred modlitbou, hľadal kameň pod koleno. Keď som vzal ruženec do ruky, stala sa mi čudná vec: naraz som sa vedel modliť slávnostný ruženec. Konečne som pochopil význam tých troch odtrhnutých latiek.

   Názorne vyjadrovali moje tri hlavné nedostatky a ich nápravu: mala to byť modlitba svätého ruženca, časté prijímanie sviatosti a priateľstvo so všetkými ľuďmi.
   Teraz po zjavení som cítil toľký prílev viery. Predovšetkým som sa musel zmieriť s ľuďmi, s ktorými som sa rozvadil. Bol by som sa tomu rád vyhol, ale cítil som, že to musím urobiť. Po návrate z hory som teda ešte toho večera, takpovediac proti svojej vôli, šiel odprosovať všetkých týchto ľudí v Turzovke a okolí. Trvalo mi to až do noci. Ľudia boli prekvapení, niektorí sa smiali, iní si mysleli, že som sa zbláznil. Na durhý deň ráno som šiel na svätú spoveď a sväté prijímanie.
  Od toho času som sa zbavil všetkých svojich doterajších chorôb, a to predovšetkým úporného kašľa, ktorý ma roky sužoval a o ktorom lekári súdili, že je nevyliečiteľný.
   Naposledy, už po siedmykrát, som videl Pannu Máriu na tomto mieste 14. augusta 1958.

   Dňa 8. septembra 1958, vo sviatok Narodenia Panny Márie, ľudia po prvýkrát putovali na horu. Šiel som aj ja, bolo tam si tisíc ľudí. Hovoril som o tom, čo sa bude v budúcnosti na Živčáku diať, že napríklad pútnici vyšliapu chodníčky, a ďalej som povedal, že do troch dní ma zatknú. Už večer po návrate z hory po mňa prišli príslušníci VB, ale ľudia sa vzbúrili a obklopili náš dom; teda mi iba prikázali, aby som sa na druhý deň dostavil do Čadce na VB. Na VB ma zaistili. Obvinili ma z poburovania. Vyšetrovanie trvalo od utorka do piatku. Neustále ma vozili z miesta na miesto v Čadčianskom okrese a nedopriali mi ani chvíľku oddychu, ani trocha jedla alebo spánku. Chceli ma úplne vyčerpať alebo zmiasť, ale aké bolo ich prekvapenie, keď vo všetkých 120 zápisoch, ktoré so mnou spísali a ktoré som musel podpísať, čítali stále rovnaké výpovede.
   V piatok 12. septembra 1958 ma previezli do psychiatrickej liečebne v Bytčici. Údajne na liečenie, ale neliečili ma - nebolo to potrebné. Veď som bo zdravý. Dali ma na uzavreté oddelenie medzi ťažkých pacientov na tzv. ochranné liečenie, lepšie povedané do väzby, kde som ostal skoro 10 mesiacov. V júni 1959 ma odtiaľ pustili. Dňa 22. septembra 1959 som pracoval spolu so šiestimi robotníkmi v lese Dlhá. Sotva som sa vzdialil za lesík, videl som tam príslušníkov VB, ktorí tam na mňa čakali a hneď ma vzali do Bytčice. Tentoraz som tam pobudol 14 mesiacov. V septembri 1961 prišiel po mňa domov tajomník MNV, odviezol ma autom na úrad, tam ma znovu zaistili a odviezli do Čadce na VB. Zatiaľ urobili v mojom dome domovú prehliadku. V noci ma zas zaviezli do Bytčice a po 14 dňoch ma previezli do psychiatrickej liečebne v Kosmonosoch v Čechách. Odtiaľ ma 12. decembra prepustili domov s tým, že som zdravý, len zaťažený vidinou Matky Božej.
   Proti mne sa začalo 19 vyšetrovaní, či súdnych konaní. Čím bola situácia pre mňa ťažšia, tým viac som cítil pomoc Matky Božej.
   Ľudia si čoskoro všimli, že som sa zmenil. Hlavne ich prekvapila moja denná účasť na svätej omši a svätom prijímaní.
   Stalo sa mi, že som celú svätú omšu v kostole prekľačal v kaluži vody (odkvapkanej z dáždnikov), a keď som vstal, bol som úplne suchý a čistý.
   Takisto sa mi stávalo, že som po svätom prijímaní zostal v strnulej polohe s hlavou sklonenou až k zemi. Raz ma nejakí mládenci chceli v takomto stave vyniesť z kostola, ale bol som tak zvláštne studený a ťažký, že so mnou nemohli ani pohnúť."

   Počas svojej päťročnej internácie v "psychiatrických liečebniach" Lašut podstupoval denne až dve vyšetrovania rôznymi "komisiami". Dostal nespočetné množstvo elektrošokov, svoje umenie si na ňom vyskúšalo osem hypnotizérov. Podroboval sa chemickej "liečbe". Len zázračným riadením Prozreteľnosti všetky tieto útrapy prežil nezlomený, napriek tomu, že po poslednej internácii sa vrátil domov takmer slepý a bez jediného zuba. Tie mu vypadali v dôsledku chemickej "liečby". Zrak sa mu v lese opäť navrátil.
   Čo sa vlastne chceli od Lašuta dozvedieť toľkí hypnotizéri, lekári, komisári a agenti ŠtB? Chceli z neho vymámiť priznanie, že všetko je hraná komédia. Okrem toho sa ŠtB veľmi zaujímala o Máriino "tajomstvo".
   Za tie roky Lašut nezbohatol, ostal taký chudobný ako pred zjavením, aj keď mu mnohí pútnici a cudzinci ponúkali peniaze. Od nikoho nič neprijal.
   Na hore Živčák, chudobnej na vodu, vytrysklo šesť prameňov, ktorých voda má liečivé účinky. Kardinál Tomášek o tejto vode povedal:
   "Keď prídem k Svätému Otcovi, prvá jeho otázka znie: "Čo Turzovka?" A druhá otázka je: "Doniesol si mi vodu z Turzovky?"
   Svedecké výpovede o mimoriadnych uzdraveniach turzovskou vodou opísala (na žiadosť pátra Václava Soukupa, ktorý žije v Nemecku) vo Viedni žijúca lekárka Mária Medritzerová, v turzovskej kronike:
   Prípad Márie Juračkovej sa dozvedela od jej sestry, rehoľníčky Georgie. Lekárska diagnóza na základe RTG snímky pani Juračkovej znela: "Rakovina pľúc, odhad života - 4 týždne." Keď sa pani Mária dozvedela o vážnosti svojho zdravotného stavu, rozhodla sa putovať do Turzovky za Matkou Božou. Cestovala na horu, doniesla si vodu domov a o týždeň bola zdravá!
   Páter Jozef Jurovský, niekdajší provinciál SJ na Slovensku, v r. 1973 trpel na akútny zápal trojklaného nervu vyše pol roka. Bolesti sa natoľko stupňovali, že prestával jesť a hovoriť. Hrozila mu smrť hladom. Nepomáhali ani domáce, ani zahraničné lieky. Spoločne s rehoľnými sestrami sa začal modliť deviatnik k Turzovskej Panne Márii a začal užívať turzovskú vodu. Na deviaty deň bolesti úplne zmizli a už sa nikdy nevrátili.
   Páter Metoděj Kuběna, žijúci v Žernůvke na Morave, v r. 1978 náhle ochorel na mozgovú príhodu ischemického pôvodu, s následným poškodením zraku. Bol liečený v nemocnici. Pri poruche zraku videl rozmazané obrazy. Pri návšteve mu jedna farníčka priniesla turzovskú vodu. Otec Kuběna ju s vierou a modlitbou užil. Asi po pol hodine mu prebehlo po chrbte ľahké chvenie a keď sa prekvapene rozhliadol okolo seba, všetko videl. Otec mal tiež mystické zážitky, spojené s Turzovkou.
   Pražský inžinier Karel Židlický po svojom obrátení dostal milosť počuť hlas Panny Márie. Už v r. 1968 mu Panna Mária povedala o Turzovke: "Moja hora bude ešte častejšie navštevovaná zlými ľuďmi, ale iste uvidíš, že v mieste môjho zjavenia sa predsa postaví kaplnka."
   Na otázku v súvislosti s Turzovkou odpovedala Panna Mária Ivetke Korčákovej v Litmanovej 17. februára 1991: "Želám si, aby bol na Turzovke postavený veľký chrám." Po 25 rokoch sa tieto Jej slová naplnili a 17. 10. 1993 na hore Živčák vysvätili kaplnku.

   Pútnici priniesli do Turzovky aj obraz Panny Márie s Ježiškom, pôvodne z Ukrajiny. Neveriaci ľudia pálili všetko, čo na hore Živčák našli. Tak to bolo i 1. novembra 1964, keď na horu vyšla aj Mária Matejová. Snažila sa spolu s ostatnými prichádzajúcimi zachrániť aspoň zvyšky obrazov a oltárikov. Vedľa nej bola akási pani v čiernych šatách s krásnymi očami. Zrazu vytiahla z tlejúceho popola obhorený papierový obraz Panny Márie - oheň sa Panny Márie takmer nedotkol. Bol obhorený podľa kontúr Jej postavy. Neznáma pani ho podala pani Matejovej so slovami: "Pozri, Marienka, toto nezhorelo!"
  Neznáma pani zmizla a ani nikto z okolostojacich ju nevidel. Obraz v r. 1967 previezli do Nemecka, kde ho zreštaurovali. V septembri 1994 ho opäť preniesli na Slovensko.

   Dňa 17. januára 1970 kanadský časopis Vers demain vyslal do Hlučína svojho dopisovateľa, aby sa porozprával s Alojzom Lasákom, bývalým baníkom.
   Lasák: - Mám 67 rokov, 28 rokov som pracoval v uhoľnej Bani Urx pri Ostrave. Potom som ochorel chorobou baníkov (zaprášenie pľúc). Od roku 1960 som navštevoval Turzovku. Začiatkom júna 1964 moja manželka, moja švagriná a ja sme kľačali na mieste zjavenia pred krížom s obrazom tŕním korunovaného Krista. Všetci traja sme videli tiecť krv z Kristovho čela a spod jeho vlasov. Na druhý deň ráno o 6. hodine sa mi zjavila Matka Božia v plnej kráse, v rúchu bielom ako sneh a s belasým pásom. Povedala mi: "To, čo vidíš, to je dielo, čo máš urobiť." Moja manželka vedela, že nie som schopný vykresať takú sochu.
   Reportér: - Kde ste sa naučili sochárstvu?
   Lasák: - Nikde. Nemal som ani drevo na vyrezávanie, ani nástroje. Keď som išiel znova do Turzovky, tam nás už čakal istý starší muž, menom Valentín Kazaniak. Povedal: "Medzi vami je muž, ktorý má vytesať sochu našej Turzovskej kráľovnej." S prekvapením som sa spýtal: "Kto vám to povedal?" Prerušil ma: "Nepýtajte sa na to, ale ma nasledujte!" Zaviedol ma ku krížu. Pri kríži bol prichytený kúsok z pôvodného kríža, ktorý v r. 1958 zhotovil Lašut na požiadanie Panny Márie. Tento kríž už zapálili trikrát. Kazaniak ma presvedčil, aby som z tohto zbytku urobil kríž a srdce a vložil ich dovnútra sochy, ktorú som mal vykresať.
   Práca mi trvala do novembra 1964.
   Panna Mária sa mi zjavila ešte 17. augusta 1964. Povedala: "Budeš musieť ešte veľa trpieť." Bolesti, ktoré som minulého roku (1969) pretrpel, boli také, že mi udelili sviatosť nemocných.
   Lasák zomrel o desať dní po rozhovore s reportérom z Vers demain, 27. januára 1970.
   Sochu preniesli 33 rokov po jej zhotovení, 25. 5. 1997, moravskí pútnici do Turzovky. Posvätil ju farár vdp. Máhrik.
   Turzovku navštevuje aj veľký počet nemeckých a rakúskych turistov. V Nemecku vznikol tiež klub priateľov Turzovky.

   Jolana Dučaiová, nar. 27. apríla 1914 v Poľove, okres Košice, teraz bývajúca v obci Lorinčík v tom istom okrese, poskytla toto svedectvo:
   "V septembri 1975 som ochorela a o dva týždne som musela ísť na lekárske vyšetrenie do Košíc. Bolelo ma hrdlo a oči. Po kompletnom vyšetrení nález znel: rakovina hrdla, ktorá sa rozšírila aj na oči. Po 11 dňoch ma z nemocnice prepustili s tým, že na túto chorobu niet liekov. Odvtedy ma brat vozieval každý druhý deň na prehliadku do nemocnice. Tam sa mi venovala Dr. Drahovská. Po štyroch mesiacoch som už nič nevidela, akoby mi oči celkom vyschli. Rakovina sa v hrdle tak rozmnožila, že som nakoniec už nemohla prehltnúť ani kvapku vody. Bolo to v máji 1976. Jedného dňa brat sám cestoval do Turzovky, odkiaľ mi priniesol turzovskú vodu. Vzala som do úst z tej vody a na moje veľké prekvapenie som ju prehltla. Naliala som si trochu vody na dlaň a potrela som si ňou oči. V tej chvíli sa mi vrátil zrak. Bolo to 23. mája 1976. Vstala som z postele - bola práve nedeľa - a išla som do kostola na svätú omšu ako celkom zdravá osoba. Všetci, čo ma v kostole videli, sa divili môjmu uzdraveniu.
   V utorok 25. mája 1976 som sa išla ukázať Dr. Drahovskej. Lekárka ma prezrela a povedala: "Tu sa stal zázrak!"
   O dva týždne som putovala na Turzovku poďakovať sa Matke Božej za zázračné uzdravenie.