Otec Pio sa narodil v južnom Taliansku 25. mája 1887. O sebe povedal, že keď mal 13 rokov, ukázal mu Boh všetky duše, ktoré raz k nemu prídu. Keď mal pätnásť rokov vstúpil do kapucínskeho kláštora.

   Raz začul zo svätostánku hlas:
   "Budeš bičovaný, tŕním korunovaný a ukrižovaný."
   Po čase ho zachvátila horúčka. Bolo treba zavolať lekára. Tomu však pri meraní teploty praskol teplomer. Použil iný, ale ten praskol tiež. Rozrušený teda vzal teplomer na meranie teploty vo vodnom kúpeli a zistil, že pacient má teplotu 48,5 C. Tento úkaz sa u otca Pia vyskytoval potom stále, ale vedci preň nemajú vysvetlenie (v lekárskych kruhoch sa teploty nad 42 C označujú ako teploty agónie a sú znakom smrteľného zrútenia).
   Už vtedy otec Pio tajomne prežil muky Ježišovho ukrižovania.
   Jedného dňa prestal jesť. Jeho predstavení každý deň očakávali smrť. Konečne po 36 dňoch vyrozumeli rodičov. Otec zobral syna domov. V Bonavenete čakali na vlakové spojenie. Zrazu syn poprosil otca:
   "Tata, kúp mi limonádu, som smädný."
   Keď sa napil, zvolal:
   "Už mám zasa silu a som zdravý. Prosím ťa, kúp mi ešte pohľadnicu, musím napísať otcovi provinciálovi, že som sa uzdravil!"
   Otec Pio jedával tak málo, že by to k životu nestačilo ani ročnému dieťaťu. Na jedlo často zabúdal po celé dni. Pátrov osobný lekár, doktor Sale povedal, že denný kalorický príjem pátra Pia je 500 - 600 kalórií (odborníci na výživu pokladajú 1300 kalórií denne za hranicu, pri ktorej človek ešte nezomrie od hladu).
   V r. 1910 ho vysvätili za kňaza. Dňa 20. septembra 1918 dostal Kristove rany viditeľným spôsobom. Keď sa vtedy modlil s rozopätými rukami na chóre pred krížom, svätostánok zahorel zvláštnym svetlom. Kristus - v podobe nevysloviteľne krásneho mladého muža - sa znášal k otcovi Piovi. Keď precitol z tejto vízie, mal viditeľne vtlačené Kristove rany. Jeho spolubratia ho našli ležať na dlažbe chóru. Odniesli ho do cely a spozorovali, že na rukách, nohách a v ľavom boku má rany. Správa o tom sa rozletela po kraji. Zo všetkých strán sa začali hrnúť veriaci, aby videli otca Pia a mohli s ním prehovoriť. Odvtedy rany neprestali krvácať a nezmenili sa. Na nohách i na rukách majú priemer viac než 2 cm a prechádzajú z oboch strán tak, že je možné v nich spojiť ukazovák s palcom. Rana v boku je 7 cm dlhá a 5 cm široká, tkanivá sú rozrušené až k srdcu.
   Známy rímsky chirurg Dr. Festa, poverený skúmaním rán pátra Pia (predtým voľnomyšlienkár), vydal po dôkladom prieskume posudok:
   "Rany tohto omilosteného kňaza, pripomínajúce strašné zranenia nášho Spasiteľa, nemožno vysvetliť prirodzeným spôsobom, lebo odporujú všetkým prirodzeným zákonom. Každá normálna rana sa buď zahojí, alebo zapáli. U otca Pia nedochádza ani k tomu, ani k onomu. Zo stanoviska vedy nemožno vysvetliť, že otvorená rana sa ani nezmenšuje, ani nezväčšuje."
   Aj keď sa zranené miesta na rukách pravidelne umývajú dosť nekvalitným mydlom a obyčajnou vodou, k infekcii nedochádza.

   Stigmatizovaný páter Pio

  Dr. Festa operoval pátra Pia v kláštore bez uspania: raz na prietrž v oblasti slabiny a raz na cystu na krku vo veľkosti holubieho vajca. Rana spôsobená operáciou sa bez komplikácií zahojila, ale stigmy krvácajú ďalej. Rana v boku tak isto silne krváca. Strata krvi za deň zodpovedá obsahu čajovej šálky.
   Osobný lekár pátra Pia a starosta mesta San Giovanni Rotondo, doktor Giuseppe Sala:
   "Napriek tomu, že stratil krv, neobjavila sa u neho anémia."
   Otec Pio jedával málo. Dlhý čas bol jeho denný kalorický príjem 100 kalórií.
   Istá pani sa ho raz spýtala, či ho rany bolia.
   "Myslíš si, že mi ich dal Pán Boh na okrasu?" - znela odpoveď.
   "Otec Pius, a ako vás bolia?"
   "Ako keď vezmeš klinec, prerazíš si ním ruku a točíš ním!"
   Otec Pio vie, že svojím utrpením zachraňuje veľa duší. Má nesmiernu úctu k Matke Božej a denne od Nej získava veľa milostí. Starosťami a nemocami obťažení ľudia sa k nemu hrnú zo všetkých strán. Vo svojej dobrote im od svojho Majstra vyprosuje pomoc. Pošta mu denne prináša 800 až 1000 listov a pútnici mu ich prinášajú ešte viac.
   Otec Pio vstáva včas. Tri hodiny sa pripravuje na rannú sv. omšu, ktorú slúžil každodenne - až do svojej smrti - o 5. hodine ráno. Pri sv. omši Kristovo umučenie nielen vidí, ale ho i na vlastnom tele prežíva. Z rán na rukách mu tečie čerstvá krv. Už od 4. h ráno prichádzajú prítomní na jeho sv. omšu. Zo zástupov pútnikov sa hocikedy ozve zvolanie:
   "Verím!"
   Pri veľkých návaloch pútnikov presedel v spovednici až 18 hodín denne. Za deň vyspovedal niekoľko sto ľudí. Čakacia doba na spoveď bola 5 až 35 dní. Keď sa prihodí, že hriešnik chce zamlčať nejaký hriech, otec Pio ho varuje. Jednou z jeho chariziem bola schopnosť vidieť do duše človeka. Otec Pio má v úcte anjelov, zvlášť Michala. On anjelov vidí. Mnohým ľuďom písomne odkázal, aby k nemu poslali svojich anjelov strážcov.
   Manželia - učitelia, našli po návrate zo školy svoje dieťa doma v horúčke. Bez úspechu použili všetky obvyklé liečebné prostriedky. Bez úspechu. Po polnoci navrhol muž manželke, aby išla spať, že ráno budú vstávať do školy. Pani ostala spať pri dieťati a muž sa uložil v izbe. Spomenul si, že nedávno čítal, že za otcom Piom možno vyslať strážneho anjela. Teraz to urobil. Bolo 5 minút pred jednou hodinou. O tretej sa išiel pozrieť na dieťa a zistil, že je úplne zdravé. Manželka mu povedala:
   "Nediv sa, kým som zaspala, prosila som svojho anjela strážcu, aby zašiel k otcovi Piovi." - Obaja teda urobili to isté. Muž sa o niekoľko týždňov išiel poďakovať otcovi Piovi. Otec Pio bol práve obklopený hlúčikom mužov. Keď zbadal prichádzajúceho učiteľa, privítal ho slovami:
   "Od vás človek nemá pokoj ani v noci. Poďakovať sa choď k svätostánku alebo k Panne Márii."
   Učiteľ sa ešte osmelil opýtať:
   "Otče, mohli by ste ešte povedať, ktorý anjel bol u vás skôr - môj alebo manželkin?"
   Otec Pio mu povedal so smiechom:
   "Tvoj bol u mňa 5 minút pred jednou a ten druhý o niečo neskôr." Pápež Ján Pavol II. bol ešte len kňazom Karolom Wojtylom, keď sa dozvedel o pátrovi Piovi, ktorý žil v San Giovanni Rotondo. K. Wojtyla napísal pátrovi Piovi list, v ktorom ho prosil o pomoc pri liečbe príbuznej. Pomohol jej. Takmer nevyliečiteľne chorá žena sa uzdravila a K. Wojtyla sa mu prišiel za to osobne poďakovať.
   Páter Pio mal dar jazyka. Nikdy neštudoval gréčtinu ani francúzštinu, ale z času na čas napísal svojmu duchovnému vodcovi v týchto jazykoch.
   Napriek tomu, že páter Pio od 13. mája 1918 nikdy neopustil mestečko San Giovani Rotondo, existujú dôkazy, že ho videli na mnohých miestach na celom svete (bilokácia). Páter Alesio sa ho žartovne opýtal, kedy pôjde do Lúrd. Páter Pio mu odpovedal:
   "Nemusím ísť do Lúrd. Chodím tam každý večer. Pannu Máriu Lurdskú vidím každý večer."
   Raz večer páter Eusebio povedal pátrovi Piovi:
   "Raz som už o to požiadal osobu, ktorú som o to mal požiadať. To stačí."
   Inou zvláštnosťou bola vôňa, ktorá sprevádzala pátra Pia a vychádzala z jeho krvavých rán. Táto vôňa bola v protiklade s tým, že krv sa najskôr rozkladá, pričom zapácha.
  Kapucín John A. Schug: "Mnoho ľudí (verím, že sú ich tisícky) povedalo, že zacítili vôňu, ktorá sa nejakým spôsobom spájala s pátrom Piom."
   Medzi tými, ktorí túto vôňu zacítili boli kňazi, laici, ateisti aj ľudia zo zámoria. Keď zacítili vôňu, nie vždy si spomenuli na pátra Pia. Mnohí z nich ani nikdy nepočuli, že takýto úkaz sa spája s ním. Boli to napr. vône ruží, kadidla, levandule, ľalií, fialiek, borovice a síry.
   Najmenej štyria lekári nám potvrdili tento jav.
  Dr. Romanelli:
   "Krv kvapkajúca zo stigiem pátra Pia má charakteristickú vôňu, ktorú zacítia aj ľudia be čuchu. Ak je krv zrazená alebo zaschnutá na nejakom odeve, ktorý mal na sebe, zostáva na ňom jeho vôňa."
   Dr. Festa:
   "Pri svojej prvej návšteve som mu vzal z boku kúsok plátna nasiaknutého krvou. Ľudia, ktorí sa viezli so mnou v aute, zacítili nezvyčajnú vôňu. Pritom nevedeli, že som vzal so sebou zvláštny kúsok plátna. Zacítili to napriek tomu, že auto bolo v pohybe a vnútri cirkuloval vzduch. Tento jav je v protiklade ku všetkým prírodným a vedeckým zákonom. Zachádza až za hranice možností logickej diskusie."
   Dr. Amanzio Duodo:
   "Dňa 15. februára 1950 som bol v rodine Battistu Bertola. Istý priateľ nám rozprával o veľkej pokore pátra Pia, keď nás zrazu a nečakane obklopila silná vôňa fialiek. Trvalo to asi pol hodiny, hoci dvere a okná boli otvorené dokorán. Neskôr nás oviala silná a ostrá vôňa parfumu."
   Pani Mc Avoyová z Bronxu nikdy pátra Pia nestretla. Ťažko chorému bratovi prikladala na žalúdok kríž, ktorý požehnal páter Pio. Sadla si a zacítila krásnu, sladkú vôňu (zimozeleň). Po zápale pľúc už 23 rokov nemala čuch. Táto vôňa bola však prenikavá a zdroj vône nikde na okolí nenašla.
   Medzi charizmy pátra Pia patrilo aj videnie do budúcnosti. Je napríklad známe, že pápežovi Pavlovi VI. predpovedal dva roky pred zvolením, že bude pápežom. Podobne predpovedal zvolenie za pápeža aj terajšiemu Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II.
   V roku 1959 pri posväcovaní nového kostola v San Giovanni Rotondo k pátrovi Piovi pristúpila istá veľmi skľúčená pani z Neapola. Bola presvedčená, že vysviacka nového kostola je predzvesťou pátrovej smrti.
   "Nie," ubezpečoval ju, "zomriem, keď budú posväcovať kryptu."
   V nedeľu 22. septembra 1968 vysvätili kryptu. V pondelok o pol tretej ráno páter Pio zomrel. Všetci prítomní, vrátane doktora Salu, videli, že pátrovi stigmy úplne zmizli. Neostala po nich ani len jazva. Po smrti ho doktor Sala preobliekol, pričom cítil vôňu pomarančových kvetov. V priebehu jednej hodiny po smrti vyfotografoval páter Giacome jeho ruky, nohy a bok. Ostré zábery potvrdili, že sa mu po smrti rany vytratili z tela. Pokožku mal hladkú ako dieťa.
   Zomrel v 81. roku svojho života. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo 160 000 ľudí. Pre svoje duchovné deti zanechal záveť niekoľko dní pred svojou smrťou v slovách:
   "Milujte Pannu Máriu a vzbudzujte u druhých lásku k Nej!"
   Po jeho smrti, v roku 1970 do San Giovanni Rotondo zavítali tri milióny návštevníkov. Proces blahorečenia sa začal v marci 1983 a jeho uzavretie sa očakáva ešte pred rokom 2000. Vo Vatikáne skúmajú dokumentáciu o jeho živote, ktorá má 30 000 strán.
   Mnoho pútnikov sa na vlastné oči presvedčilo o existencii jeho stigiem. Mnohokrát ich fotografovali. Veľakrát sa o nich písalo v rôznych časopisoch. Bolo o nich vydaných mnoho kníh v rôznych jazykoch. Stav a charakter stigiem pátra Pia skúmali rôzni znalci a odborníci, medzi nimi Dr. Romanelli, šéflekár z nemocnice v Barlette. Prípad je spoľahlivo dokázaný, overený a faktograficky dôkladne spracovaný.
   V roku 1967 pátra Pia navštívilo asi pol druha milióna ľudí. Od rána do večera sa chceli s ním zhovárať laici, kňazi, biskupi, kardináli, lekári, politici... Za 50 rokov nemal dovolenku ani jeden jediný deň. Obracal na vieru najskeptickejších a najateistickejších kritikov. Nikto by nevedel zrátať všetkých ľudí, ktorých tento múdry muž priviedol na vieru.
  Často sa tvrdí, že ľudia dychtia po zázrakoch. Opak je pravdou. Popierajú ich, pretože nie sú ochotní zmeniť svoj život. Keby ich uznali, museli by uznať ich pôvodcu - Boha a jeho zákon.
    Medzi nami žije aj veľa zatvrdilých Tomášov, ktorí by neuverili ani vtedy, keby zostúpil z neba sám Ježiš Kristus a mohli by vložiť prsty do jeho rán. Je však medzi nami aj veľa skutočných kresťanov, ktorí ku svojej viere nepotrebujú žiadne stigmy ani iné zázraky, lebo celý tento svet a život v ňom sú tým najväčším zázrakom, ktorý ich utvrdzuje vo viere.  

Páter Pio pred svojou smrťou videl garabandalský zázrak

   Jednou z duchovných dcér otca Pia je Gemma di Giorgiová. Narodila sa v r. 1939 bez zreničiek v očiach - slepá. Keď mala 6 rokov, páter Pio ju požehnal a odvtedy začala vidieť. Ani dnes nemá zreničky. Dúhovky v obidvoch očiach má celistvé, bez otvoru, čo jej znemožňuje vidieť. Niet však nijakých pochýb o tom, že vidí. Vie na diaľku opísať predmety, zistiť presný čas z hodiniek, ktoré majú sklíčko, spoľahlivo môže sama chodiť po ulici, robiť domáce práce atď. Väčšina lekárov ju nazýva zázrakom prírody.